Psychospirituálny proces smrti a znovuzrodenia

Vieme o nej. Vďaka rozsiahlemu rozvoju technológií za posledné desaťročia sme s ňou v istom kontakte snáď častejšie, ako kedykoľvek predtým – v televíznych novinách, na sociálnych médiách, v seriáloch a filmoch, knihách. Aj napriek tomu však zostáva akýmsi nezvaným hosťom, ktorého nechceme prizvať do poľa našej pozornosti, stránime sa vedomému kontaktu s ním. Pochopiteľne, pretože plne priznať a prežitkovo uchopiť smrť v našom živote nie je príjemné. Ba dokonca, je to pre mnohých z nás hlboko paralyzujúce, bolestivé, strašidelné. A právom, pretože proces smrti, ľudskej konečnosti je mystériom, ktoré nás ďaleko presahuje.

 

Čo by sa však mohlo stať, keby sme si dovolili otvoriť sa učiteľovi, ktorého učenie sa týka každého jedného z nás, ešte predtým, ako príde čas na opustenie našej fyzickej formy?

 

Tento text nebude zameraný výhradne na smrť vo fyzickom slova zmysle, ale na istú formu psychospirituálnej transformácie, ktorá môže nastať pri hlbinnom sebapoznávaní. Forme transformácie, ktorá by pri znovuzavedení do našej spoločnosti mohla pozitívne ovplyvniť nielen život jednotlivca, ale celý chod sveta a budúcnosť našej spoločnosti, či dokonca planéty. Píšem „znovuzavedení“, pretože rituály prechodu, iniciácie, sprevádzali človeka po tisícročia naprieč všetkými kultúrami a kontinentami. Mladí členovia kmeňov už v pubertálnom veku dobrovoľne a s posvätnou úctou absolvovali rôzne formy rituálov, v ktorých sa stretli s vlastnou smrteľnosťou, existenciálnym strachom, a po úspešnom zvládnutí tejto skúšky viac neboli deťmi, ale dospelými. Eleusínske mystériá, ktorých tradícia trvala v starovekom Grécku takmer 2000 rokov, boli sprevádzané procesom smrti a znovuzrodenia po rituálnom užití psychoaktívneho nápoja kykeon – nie je prekvapujúce, že sa týchto obradov zúčastnili historicky dôležité osobnosti ako Platón, Aristoteles, či Marcus Aurelius. Cicero o týchto mystériách v diele O zákonoch píše:

 

„Zdá sa mi totiž, že z mnohých vznešených a božských vecí, ktoré tvoje Atény zrodili, aby nimi obohacovali ľudský život, nie je nič lepšieho než one mystériá, skrz ktoré sme sa z divokého a krutého spôsobu života zjemnili a povzniesli k ľudskosti, pri takzvaných iniciáciach sme spoznali to, čo je ozajstným základom života, a získali sme návod nie len pre život v radosti, ale aj pre umieranie s lepšou nádejou.“

 

Naša industriálna spoločnosť je v podstate historicky jediná, ktorá sa rozhodla vytesniť túto dôležitú formu iniciácie na okraj poľa pozornosti a bežať opačným smerom – potlačiť v človeku hlboký strach, úzkosť a neistotu z vlastnej konečnosti a nahradiť ich zúfalou snahou o nesmrteľnosť. Dnes na kolektívnej úrovni žijeme v niečom, čo je svojim mechanizmom nápadne podobné závislosti: neustály hon za potešením, výkonom, dosahovaním cieľov, ktoré v okamihu ich naplnenia poskytnú dočasný pocit uvoľnenia a radosti, len aby v tom ďalšom vznikol nový, väčší, za ktorým sa môžeme rozbehnúť v nádeji, že nám poskytne väčšie uspokojenie, ako ten pred ním. Vo svojej najhlbšej podstate je to práve strach zo smrti a pocit oddelenosti, ktoré dnes ženú našu ľudskosť pohltenú neustálym konzumom a produkciou.

 

Odbočím teraz zdánlivo mimo tému - rozsiahlymi pozorovaniami terapeutickej práce s rozšírenými stavmi vedomia sa čoraz viac javí,  že je to práve nedokončený proces prechodu pôrodnými cestami, ktorý by mohol byť ústredným zdrojom problémov dnešného človeka. Ten, ktorý vo fyzickej podobe z každého z nás spravil oddelenú samostatnú bytosť, avšak to, čo zostalo prehliadnuté, je potreba dokončenia tohto procesu na úrovni psychologickej, duševnej.

 

Bazálne perinatálne matrice, ako ich nazval Stanislav Grof, sú sériou štyroch oblastí pôrodu s významným vplyvom na život jednotlivca.

Nie je to tak dávno, čo sa ešte presadzoval názor, že plod matky, či novorodenec, nemôžu cítiť bolesť. Dodnes je z mne neznámych príčin téma traumy z pôrodu v odborných kruhoch istou kontroverziou, aj napriek tomu, že vnútromaternicový vývin a okolnosti tehotenstva matky, ako aj prvé momenty po narodení, sú všeobecne medicínsky uznané ako kľúčové pre vývin budúcej osobnosti a psychologickej výbavy jedinca.

 

Možno sa teraz pýtaš, čo má pôrod vôbec spoločné so smrťou, ako spolu tieto dva kľúčové body v živote človeka súvisia.

 

Poďme si spoločne na chvíľu predstaviť, že sme naspäť v bruchu matky. Deväť mesiacov nepoznáme nič iné, ako blaho a bezpečie, o naše potreby výživy je neustále a automaticky postarané, dokonca ani netušíme, že by tomu mohlo byť inak. Neočakávame, že tomu jedného dňa tak nebude. A v tomto stave oceánskej jednoty, hlbokej symbiózy, odrazu príde náhle zovretie. Náš čas vypršal. Zo stien, ktoré nás doposiaľ chránili, sa náhle stáva náš úhlavný nepriateľ, posol smrti. Náš bezpečný priestor sa s každou kontrakciou zmršťuje a vytvára tlak, ktorý je pre tak malý organizmus neuchopiteľnou agóniou, šialeným strachom zo smrti, podčiarknutý krutou realitou bezvýchodnosti, pretože pôrodné cesty ešte neboli otvorené pre boj o život. Nie je náhodou, že v zážitkovej forme terapie je regres do tohto obdobia sprevádzaný obrazmi a výjavmi, ktoré aj dospelému človeku prinášajú strach – prežitky večného zatratenia, nezmyselnosti, neschopnosti úniku. Identifikácia s obeťami holokaustu, či Ježišom ukrižovaným na kríži.

Spracovať podobnú formu život ohrozujúceho zážitku, pokiaľ by sa stal dospelému človeku, by pravdepodobne vyžadovalo značné úsilie. Mal by však k dispozícii stratégie, vďaka ktorým by dokázal týmto procesom prejsť, vyliečiť sa. Čo však novorodenec, ktorý kognitívne nedokáže obsiahnuť, čo sa deje, postaviť sa za svoje právo na život a pochopiť, že ten neúnosný tlak je prítomný pre jeho prospech? Že ho čoskoro nasmeruje k svetlu na konci tunela, ktorého prechodom príde extáza zrodenia? Ten je odkázaný často hlboko traumatizujúcim emóciám existenciálneho strachu o svoj život a zúfalstva, ktoré sa v podobe emočnej aj fyzickej traumy zapisujú do každej bunky jeho tela, putujú do nevedomia. A ako už dnes vieme, sú to práve nevedomé, nespracované obsahy, ktoré sú často hnacím motorom našej psyché a života, ktorý žijeme.

 

Takmer akoby dnešná spoločnosť bola symbolickým vyobrazením márnej snahy dokončiť proces pôrodu, poháňaná podvedomým tlakom pôrodných ciest a snahou o uvoľnenie, ktoré však nie je možné naplniť vonkajšími okolnosťami, nech sa snažíme akokoľvek. Táto neuveriteľná masa energie poháňaná strachom zo smrti totiž leží v nás, nie tam vonku. Javí sa, že jediným spôsobom, ako prísť k uvoľneniu, je ochota znovu sa prežitkovo otvoriť procesu smrti a znovuzrodenia, ktorý tak dávno zostal psychologicky nedokončený, a tentokrát vedome prejsť tým, o čo naše vnútro prirodzene usiluje – stať sa plne realizovanou, celistvou bytosťou, psychologicky dospelým jedincom.

 

A tam prichádza potenciál práce s rozšírenými stavmi vedomia, v bezpečnom prostredí ktorej je možné vyniesť nevedomé do vedomia, stretnúť sa s tým, čo poháňa našu psychiku, a tentokrát už vedome dokončiť proces smrti a znovuzrodenia. Narodiť sa druhýkrát, tentokrát však v sprievode zrodenia psychologického, duševného.

 

Dlhodobo vnímam, že rozprávanie o smrti v ľuďoch vyvoláva istú neistotu, neochotu, odpor. Rozumiem tomu.

To, čo však stojí za zmienku a pozornosť je to, čo človek získa, keď si dovolí prežitkovo konfrontovať tento proces, s odvahou doň vstúpiť a plne ho zavŕšiť:

• Upustenie od role obete a plné prevziatie zodpovednosti za svoj život.
• Vedomie vlastnej sily, životaschopnosti, zdravé sebavedomie.
• Hlbokú dôveru v seba, vo vlastné schopnosti a ochotu napĺňať vlastný potenciál.
• Osobnú integritu, a zároveň pohľad na svet, v ktorom viac nemožno podporovať násilie, chamtivosť, ničenie života.
• Súcit s utrpením, ktoré sa univerzálne dotýka každého z nás.
• Vhľad do spirituálnych úrovní bytia, či vedomie hlbokého prepojenia so životom, aj napriek pomyselnej telesnej oddelenosti.

A v neposlednom rade.. vnútornú slobodu, uvoľnenie.

 

Existuje istý výrok, od neznámeho mystika Súfijskej tradície, v znení: „He who dies before he dies, does not die when he dies.“. V podobných obmenách sa toto tvrdenie vyskytuje v rôznych učeniach východných duchovných učení, mystických škôl. Svojim významom odkazuje na dôležitosť spirituálneho prežitku smrti a znovuzrodenia v živote človeka ešte predtým, ako príde čas odchodu z tela fyzického.

 

S pohľadom na dnešný svet s malou nádejou v hĺbke duše dúfam, že spoločne nájdeme odvahu otvoriť sa hlbinnému sebapoznávaniu, odvahu vstúpiť do neznámych oblastí vlastnej psyché a ponoriť sa do mystérií života, ktoré úpenlivo prosia o našu pozornosť. Mohla by to byť jedna z posledných nádejí ako kolektívne zmeniť chod spoločnosti, ktorá svojimi nevedomými činmi prispieva k zániku života na Zemi.